Tessa, dcéra bohov - Kapitola 1

8. června 2014 v 7:24 | Toddy |  Tessa,dcéra bohov
Časť prvá
Pre niekoho som zradca, pre iných priateľ, otec, syn či dobyvateľ. Získal som veľa a mnoho stratil. Opustiť rodinu a priateľov bolo najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Trvalo večnosť než som sa odhodlal zabudnúť. Láska k žene ma prinútila meniť dejiny... doslovne.

Cestovateľ


Kapitola 1
Prebudenie

Opustiť rodinu býva ťažké, ale nie, keď vás obaja rodičia nenávidia, pohŕdajú vami a dávajú najavo nechuť voči vám. V takomto prípade neostáva nič iné než sa rozhodnúť. Tessa, dcéra vyslúženého vojaka a jeho ženy sa rozhodla. Otec si na nej vybíjal zlosť zakaždým, keď mal k tomu príležitosť a matka ňou pohŕdala už od narodenia, nikdy sa jej nezastala pred otcom. Pozerala na ňu ako na niečo iné, cudzie. Čiastočne mala pravdu, ale to nikto netušil.

Noc už stihla zahaliť celú ríšu. Tessa sa zastavila, aby uľavila boľavým nohám, zhodila na zem jednoduchý plátenný vak, ktorý mala prehodený cez plece, pozrela sa okolo seba a usadila sa do trávy. Zobrala si so sebou len zopár dôležitých vecí, nejaké čisté oblečenie, jedlo, vodu a niekoľko mincí, ktoré stihla našetriť ešte pred odchodom. Nebrala si so sebou priveľa vecí, aby jej zbytočne nepripomínali domov.

Utrela si čelo a otvorila vak. Vybrala z neho suchý chlieb a odtrhla si kúsok z neho. Netrvalo dlho a pustila sa do jedla. Keby len viem, kde som. Nedojedla všetko. Dopila poslednú vodu, ktorá jej ostala a s hlbokým povzdychom si pobalila veci späť do vaku. Pevne ho zaviazala, postavila sa a vydala sa na cestu. Z jedného lesa už vyšla pred pol hodinou, prechádzala cestou, ktorú využívajú koče, čo jej dalo nádej, že niekde sa nachádza aspoň dedina.

Po pár hodinách stratila pojem o čase. Nebola si istá či kráča na východ, juh či západ. Občas išla lesom, občas kľukatými cestami, ktoré ju zaviedli do ďalších lesov, vždy však natrafila na cestu, ale nikdy na obývané miesto.

Čo vlastne hľadám? Na túto otázku hľadala odpoveď dlho. Vedela, že potrebuje nájsť miesto, kde môže stráviť noc, a potom sa rozhodnúť, čo ďalej. Už nechcela spať pod holým nebom. Bála sa.

Spozornela, keď jej nad hlavou preletela sova. Zahúkala tak hlasno, že sa to ozývalo široko ďaleko. Počas celého dobrodružstva nevidela priveľa zvierat. Líšku, ktorá pred ňou schovávala mladé, niekoľko pestrofarebných spevavých vtákov a množstvo hmyzu. Sova bola za posledné hodiny niečím prekvapujúcim a unikátnym zároveň. Bola biela. Bielu sovu ešte nikdy nevidela. Preletela okolo nej a zmizla v korunách listnatých stromov. Nádherné stvorenie.

Sova preletela značnou časťou lesa, usadila sa na konári a hlasno zahúkala. Roztiahla obe krídla a dôkladne ich prehrabala zobákom, pričom jej jedno či dve pierka odvial vietor. Pokrútila hlavou do strán a pevne zaborila ostré pazúry do dreva. Založila krídla a zahľadela sa s prižmúrenými očami na bytosť, ktorá kráčala pod ňou.

Štvornohá tategami, bytosť s telom leva, hlavou barana a hadím chvostom, si borila cestu lesom. S patričnou presnosťou sa vyhýbala stromom. Dlhý, dvojmetrový hadí chvost ťahala za sebou po zemi. Obrovskou baraňou hlavou s mohutnými točenými rohmi skúmavo prezerala okolie. Hadím jazykom hltala vzduch a snažila sa zachytiť i tú najmenšiu a najslabšiu auru v okolí, aby sa nakŕmila. Zodvihla zrak k sove, ktorá ju uprene sledovala, a pozdvihla kútiky pier. Vycerila radu vrchných špicatých zubov a odpľula si.

"Ty mi za to nestojíš," prehovorila k sove a obrátila sa znovu k ceste. Zahladila sa do diaľky a prižmúrila oči. Doširoka sa usmiala a rozbehla sa tým smerom. Aura, ktorú cítila bola obrovská a to ju lákalo. Sova natočila hlavu do strany a vyletela za tategami.

Ako ďaleko môže byť nejaké mesto? Rozhodla sa, že nepôjde cez les, ale po jeho okraji. Mám väčšie šance na nájdenie dediny či mesta, keď pôjdem po okraji lesa. Mesiac už jasne svietil na oblohe, čo ju privádzalo do obáv. Od otcových známych počúvala mnohé historky o tom, čo sa nachádza mimo dedinu. Divé psy, krvilačné stvorenia, sa preháňajú každou nocou a lovia divokú zver. Jeden z nich dokonca tvrdil, že videl ako svorka divých psov napadla skupinu roľníkov. Pri tej spomienke jej prešiel mráz po chrbte. Netúžim ich stretnúť. Netrvalo dlho a pristihla sa ako myslí na rodičov a na to, čo asi robia. Hľadajú ma? Chýbam im? Tieto otázky jej behali hlavou, ale nehľadala odpoveď. Odišla. Bolo to jej rozhodnutie a už ho nezmení. Keby sa k nej správali lepšie, prejavili trochu lásky a súcitu, ostala by. Nemali o mňa záujem doteraz, pochybujem, že sa niečo zmení. Prinútila sa prestať na nich myslieť a zrýchlila krok. Čím ďalej, tým lepšie.

Prudko sa zastavila, keď začula ženský chichot, ktorý vychádzal z lesa. Za chichotom nasledovalo varovné húkanie sovy, ktoré chvíľu ignorovala. Žena? Osoba!! Povzbudilo ju to. Konečne niekto, kto mi pomôže nájsť správny smer. Smelo a s nádejou vkročila do lesa, odhodlaná hľadať onú ženu. Cítila obrovsky nával šťastia a nádeje. Nájde osobu, spýta sa jej na cestu a nájde mesto, kde začne nový život. Nič iné jej nebehalo hlavou. Ženský chichot sa vzdialil a to ju prinútilo zrýchliť. Nakoniec pustila vak na zem a rozbehla sa za ženským hlasom. Volala na ňu, ale žena jej neodpovedala.

"Kde ste? Chcem sa vás niečo spýtať," utekala.

Chichot znenazdania ustál, zastavila. Obzerala sa okolo seba či nikoho neuvidí, ale stromy boli veľmi nahusto usadené a mesačný svit jej poskytoval len minimálny zdroj svetla. Spoza jedného stromu uvidela na zemi niečo, čo jej predtým pripomínalo konár. To bolo dovtedy, než sa to pohlo a zmizlo. Trhla sebou. Č-čo? Nedokázala prísť na žiadne reálne vysvetlenie, ktoré by jej dávalo zmysel. Za ďalším stromom videla obrysy veľkého tela. Srsť! Vykríkla v duchu a ešte viac sebou trhla. Je tu had a niečo veľké. Konštatovala. Musím byť opatrná. Opäť sa ozval ženský chichot. To ju prinútilo prestať rozmýšľať nad tým, čo by mala urobiť a začala sa sústrediť na to, čo sa pred ňou ukrývalo. Uvedomovala si, že existuje tucet bytostí, ktoré majú podivné tvary, ale ani jedna jej nepasovala na bytosť, ktorá bola pár metrov od nej. Ženský hlas, veľké telo a hadí chvost, nikdy o tom nepočula. Väčšinu z toho čo sa dozvedela, im rozprávali potulní mágovia, ktorí prechádzali ich dedinou niekoľkokrát ročne.

"Sladká aura," vytrhlo Tessu z premýšľania a vrátilo späť do reality. Obzerala sa okolo seba až nakoniec našla bytosť schovanú pod rúškom tmy. "Sladkú auru mám najradšej," hovorila bytosť prívetivým ženských hlasom.

Tesse prešiel mráz po tele. O čom to hovorí? Aká aura? Vydesená a zároveň prekvapená ustupovala po drobných krokoch dozadu.

"Kam si myslíš, že ideš!" hlas nabral na intenzite a z tmy vybehla bytosť, ktorá sa nepodobala na nič z toho o čom Tessa počula. Veľká barania hlava s mohutnými točenými rohmi, ostrými špicatými tesákmi a dlhým hadím jazykom na ňu prskala, až sa jej skoro zastavilo srdce. Ruku si rýchlo priložila na ústa, aby nezačala kričať. Tategami odhalila i svoje mohutné telo s krátkou zlatistou srsťou. Po nej nasledoval dlhý chvost, ktorý narážal do kmeňov naokolo.

Dievča nasucho prehltlo a zatajilo dych. Čo je zač? Zabije ma? Prepadla ju panika. Ani v najhoršom sne si nepredstavovala, že ju niečo takéto zožerie Bolo to horšie ako nočná mora. Z tej sa dokázala prebudiť. Tategami sa prepletala lesným porastom a blížila sa k nej.

Uteč! Prikázal jej neznámy hlas v hlave. Uteč a zachráň si život! Radil jej neustále. V jeden okamih Tessa počúvala len ten hlas. Nevnímala okolie a ani tategami, ktorá už bola na dosah ruky.

"Vy, smrteľníci, máte najzaujímavejšie aury. Ale ty si iná," vyvalila na ňu tmavé oči, v ktorých sa odrážalo zelené svetlo. Tessa si nebola istá odkiaľ sa berie odraz v jej očiach. Začula sovu a obe sa obzreli na miesto, kde sova pristáva. Tategami sa doširoka usmiala a pozrela späť na Tessu. "Máme tu aj obecenstvo," olizla si vrchnú časť úst, a potom vrazila labou do Tessy. Úder bol silný a zhodil ju na zem. Premohla strach, posadila sa a uprene sa na tvora zahľadela.

"Ty to ani nevidíš, však?" prskla na dievča.

Neodpovedala jej.

"Chúďa malé," krútila hlavou.

"O-o čom to hovoríš?" spýtala sa jej trúfalo.

"Cítila som tvoju auru už dlhšiu dobu. Prilákala ma k tebe." Rozprávala jej, ale Tessa ju nevnímala. Opäť bola myšlienkami mimo.

Aura. Ja mám auru? Naplnil ju pocit šťastia a radosti. Naozaj mám v sebe auru? Celú tu dobu som ju mala v sebe? Mám auru... Úsmev z tváre jej zmizol ihneď, čo si uvedomila, že o tento dar príde. Nechcem o ňu prísť.

"Každý by po tebe išiel. Bola by to len otázka času. Ja som mala šťastie." Tessa si ani neuvedomila, že tategami celú dobu rozprávala. Informácia o jej aure ju vzala natoľko, že nebola schopná počúvať iných.

"Mohla byť z teba skvelá a mocná čarodejnica, ale na to je už neskoro," oznámila jej a zodvihla labu do vzduchu. "Hádam mi privedieš viac úžitku mŕtva ako živá," dodala a trhla labou po zemi. Tessa mala šťastie, že stihla prikrčiť nohy k telu, inak by o ne určite prišla. Bytosť sa zamračila a udrela znovu. Jej pazúry prešli zemou akoby to bola voda, nič im nestálo v ceste. Kusy hliny lietali po okolí a Tessa rýchlo ustupovala dozadu. Bála sa postaviť. Nechcela sa zastaviť. Nie...čo...čo mám robiť?!!! Na smrť vystrašená sa bránila pazúrom ako sa len dalo. Tategami sa stále smiala, zabávala sa. Moja smrť jej príde smiešna? Ozvalo sa buchnutie a Tessa vyvalila oči plné zdesenia. Narazila do stromu, do prekážky. Rýchlo sa zvalila na bok, čím sa stihla vyhnúť ďalšiemu útoku. Obzrela sa za seba a uvidela, že je medzi nimi dostatočná vzdialenosť, vyškriabala sa na nohy a rozbehla sa.

"Hej!" vykríkla tategami rozčúlene a rozbehla sa za ňou. Ničila všetko, čo jej stálo v ceste. Vedela presne, kde sa jej korisť nachádza, aura jej vytekala z tela a zanechávala za sebou jemný prúd zelenej hmoty.

Nie...nie!! Netušila kam beží, neobzerala sa za seba. Snažila sa robiť čo najväčšie kroky, ale už bola unavená. Príliš unavená. Srdce jej bilo tak rýchlo, že sa jej začínalo zahmlievať pred očami. Zakopla o čosi, čo ležalo v tráve a spadla na zem. Rýchlo sa vyštverala na všetky štyri a pri pokuse postaviť sa ucítila trpkú bolesť v oblasti nôh. Obzrela sa a uvidela kaluž krvi a zakrvavenú labu, ktorá ju opäť ranila. Vykríkla od bolesti a zvalila sa na zem. Zhlboka dýchala a snažila sa pohnúť nohami, ale nedalo sa. Zavrela oči a rozplakala sa.

"Hlúpe decko. Myslela si si, že mi utečieš?!" vrieskala po nej. "Roztrhám ťa na kusy a tvoje pozostatky roztrúsim po lese!" Tessa len plakal a hlavou udierala do tvrdej hliny. Tategami trhla smerom k jej stehnám a ona opäť zakričala. Snažila sa vydržať bolesť, ale nedokázala to. Bola slabá.

Vzchop sa! Kričal po nej hlas v jej hlave. Počuješ ma?! Bojuj!!! Hlas stále silnel.

Ja neviem ako. Odpovedala jej.

Máš predsa auru! Využi ju! Hlas bol tak hlučný, že znovu nevníma nič iné.

Neviem ako.. Stonala.

Tak to rýchlo zisti. Konečne si sa odhodlala opustiť rodičov a teraz mieniš padnúť rukou tej beštie?! Vzchop sa! Využi svoj dar a zachráň sa! Opakoval stále dookola.

Rýchlo si uvedomila, že hlas má pravdu. Odhodlala sa odísť a začať nový život. Život bez ľudí, ktorí by jej ničili sny. Nič z toho sa nesplní, ak tu teraz zomrie. Nezomriem. Šepla.

Zopakuj to. Prikázal.

Nezomriem. Povedala odhodlane. Ja nezomriem!!! Vykríkla a obrátila sa na tategami, ktorá jej driapala nohy.
Zrazu ucítila nový, neznámy pocit. Bola v tom odvaha spojená s niečím, čo nikdy predtým necítila. Jej aura sa prebudila a obalila bezvládne telo. Všimla si toho, keď sa tategami zhrozila. Pohľadom prešla po svojom tele. Nevidela žiadnu krv, len pramienky zelenej hmoty, ktoré ju objímali zo všetkých strán. Na jej tele vytvárali rôzne ornamenty. Nikdy v živote niečo také nevidela.

Vypusti to! Prikázal jej hlas.

Zovrela päste a zhlboka sa nadýchla. Prekvapila ju vôňa, ktorú cítila. Chvíľu jej trvalo než vôňu identifikovala. Okolie voňalo mandarínkami. Keď sa na seba pozrela znovu, jej telo už neobaľovala hmota, jej telo žiarilo aurou. Ani si neuvedomila, že stojí. Bolesť nôh zmizla, vyparila sa.

Tategami od nej ustúpila a s vydeseným výrazom sa rozbehla preč. Tessa sa po nej snažila natiahnuť rukou, ale stalo sa niečo, čo nečakala. Neviditeľná sila zadržala tategami a pritlačila ju k nej. Tvor márne driapal zem a pokúšal sa zachytiť niečoho, čo by mu zachránilo život.

Sova vznášajúca sa nad nimi letela vysoko. Nechcela opustiť dianie, ktoré sa pod ňou odohrávalo. Bola dostatočne vysoko, aby bola chránená a zároveň, aby niečo videla.

Zelená silueta dievčaťa urobila krok k tategami. Chystala sa jej dotknúť, no v tom momente zmizlo všetko, čo poznala. Zem sa otriasla a nastalo ticho. Do oblohy vystrelil prúd zeleného svetla a rozšíril sa desiatky metrov od nej. Všetko, čo svetlo pokrylo, zmizlo. Jej srdce sa zastavilo na niekoľko minút a znovu sa ozvalo až vtedy, keď všetko pominulo.

Tessa zažmurkala a neverila vlastným očiam. Pred ňou už nebol les, ale pustila. Žiadne stopy po tategami, stromoch a ani krvi, ktorá vytvorila veľké kaluže okolo nej.

~ ~ ~

Príchod démonov do odľahlých dedín neznamená nič dobré. V tú noc navštívila hŕstka démonov spolu so svojou kráľovnou okolité dediny, ktoré ležali blízko Brány. Približne dvadsať mužov a žien odetých v tmavých farbách, vypaľovalo drevené chatrče miestnych ľudí. Spálili nábytok, záhrady, zvieratá, ale ľudí tu nenašli.

Zronený muž, pravdepodobne vodca skupiny, pribehol k honosnému koču a opatrne zaklopal na jeho dvierka. Chvíľu počkal, a potom sa ozval: "Vaša výsosť," oslovil ženu sediacu v koči.

"Áno?" odvetila chladne.

"Prázdno," riekol trochu ustráchane.

"Odvolaj mužov a vráťte sa do hradu. My sa tu chvíľu zdržíme. Pôjdeme navštíviť Laylu. Vrátime sa zajtra večer, možno skôr. Postaraj sa, aby bolo všetko pripravené," prikázala.

Muž sa zdvorilo uklonil a odbehol preč. Zvolal svoju družinu, nasadli na kone a odcválali. Iba koč sa nepohol z miesta.
Keď ustal dupot koní, dvere koča sa otvorili a vystúpila z nich mladá žena odetá v tmavej, saténovej róbe. Mávla rukou a neviditeľnou silou odhrnula prach zo zeme. Z ľahkosťou dopadla na zem a dala si dole kapucňu, ktorá jej zahaľovala tvár. Tmavé, dlhé vlasy mala špirálovito stočené do podoby vtáčieho hniezda, z ktorého vytŕčalo niekoľko pramienkov vlasov. Na róbe mala množstvo malých červených motýľov, ktoré lietali po látke zakaždým, keď sa pohla.

"Vzduch čistý?" vykukol z koča mladý chlapec a než by čakal na odpoveď, vyskočil z koča. Postavil sa vedľa nej a dal ruky v bok. Obaja skúmavými pohľadmi sledovali spálené obydlia. Chlapec mal čerstvých pätnásť rokov a bol oblečený do drahých látok. Všetko na jeho šatách bolo čisté a žiarivé.

"Natasha," oslovil ju. Natasha na neho pozrela s chladným pohľadom v očiach, no jej pery sa snažili o úsmev. Mlčala a mladík pokračoval, "myslíš, že to prehnali?"

"Noah, vieš, že nemôžem ustrážiť všetko. Nathanel sa postaral o sliepky," sliepky bolo krycie meno pre ľudí, "zaplatil im. Za mince, ktoré im dal, si zaobstarajú nové kurníky." Kurníky znamenali majetok. Natasha a Noah používali krycie mená, pretože nechceli odhaliť svoje plány.

"Kedy pôjdeme za tetuškou Laylou?"

"O chvíľu vyrážame," odvetila mu rýchlo. Zahľadela sa na plamene a jej telo obalila červená hmota. Netrvalo dlho a sformovala sa do rovnakých plameňov. Zmes rôznych vôni ju nedesil. Väčšina démonov mala nepríjemné aury. Jej aura voňala po čerstvom popole, takže ju nebolo jednoduché na takomto mieste zachytiť.

Noah pozorne sledoval ako jeho matka čarovala. Vždy ho fascinoval jej spôsob využívania mágie. Natasha bola stará cez tritisíc rokov a poznala druhy mágie, o ktorých sa jemu mohlo ani snívať. Prekrásna. Obdivoval jej prácu.

Plamene, ktoré doteraz objímali budovy začali intenzívne chabnúť. Než sa stačil Noah pozrieť, videl pred sebou len spálené časti dediny. Plamene tu akoby ani neboli. Úžasné. Nemohol si pomôcť. Dokázať uhasiť celú dedinu jedným pohľadom si vyžaduje veľa skúsenosti a tvrdý tréning. Natasha mala očividne oboje.

~ ~ ~

"Uh," vzdychla Tessa a snažila sa udržať na nohách. Zem pod jej nohami bola spálená a suchá. Keď si uvedomila, čo napáchala, zľakla sa.

Ako je to možné? Pýtala sa dookola, ale záhadný hlas sa jej neozýval.

Urobila krok v pred a pocítila bolesť po celom tele.

Už som zabudla, čo je to bolesť. Pripadala si ťažšia. Len dýchanie ju vyčerpávalo natoľko, že mala chuť si sadnúť. Premohla to a urobila zopár krokov. Bolesť síce neustupovala, no ani sa nezvyšovala. Po pár krokoch si všimla niečoho na jej rukách. Keď sa lepšie pozrela, uvidela zelenú hmotu, ktorá z nich vyprchala. Na chvíľu spojila dlane a potom ich od seba vzdialila. Zelená hmota, aura, sa spojila a vytvorila medzi jej dlaňami spojenie, ktoré sa rýchlo pretrhlo a aura sa rozplynula vo vzduchu.

To je aura? Sledovala jej tok, ktorý sa stále zväčšoval. Č-čo sa to? Vystrela ruky pred seba a zalapala po dychu.
Zelená hmota si našla inú cestu. Tento krát vytekala z celých rúk a vytvárala žiarivé rukavice, ktoré sa rozpadali a opätovne vytvárali.

Opäť sa to deje! Uvedomila si a rýchlo sa rozbehla po pustatine. Nie, nie... nechcem výbuchy. Nechcem ničiť lesy... Bežala čo najrýchlejšie. Za ňou ostávala len jemná zelená linka aury, ktorá sa po niekoľkých minútach rozplynula.

"Cítila si tie otrasy?" zahľadel sa chlapec na Natashu.

Prikývla.

"Čo ich mohlo spôsobiť?" uvažoval nahlas. Počas ciest, ktoré spolu absolvovali, bol Noah vždy ten, kto stále rozprával. Natasha len nemo prikyvovala, občas niečo podotkla, ale inak mlčala. "Určite niečo silné. Čo môže byť tak silné?" vypytoval sa ďalej.

"Správna otázka by mala znieť... kto," odpovedala mu po dlhšej pauze. Hlavou podopretá o ruku sledovala oblohu, ktorá značila, že čoskoro príde dážď. Nech už sme tam. Nemala rada dlhé cesty a už vôbec nie dážď. Poznala kúzla, ktorými by dokázala dážď zrušiť, ale nemala chuť niečo podnikať.

Z myšlienok ju prebudí Noah, ktorý očividne zbadal niečo zaujímavé na ceste. Trhla sebou, pretože koč zastavil. Na čele sa jej objavili vrásky a hneď po Noahovi vybehla i ona z koču.

"Kto si?" vykríkol na dievča, ktoré vybehlo na cestu. Tessa sa k nemu obrátila a zdesene na neho zakričala.
"Nechoď sem!" vystrela ruky varovne pred seba a nechtiac vyslala prúd aury priamo na chlapca. Noah vyletel do vzduchu a dopadol pred Natashu.

"Noah!" vykríkla a sklonila sa k nemu, "si v poriadku?" hladila ho po tvári. Chlapec sa na ňu usmial a prikývol. Všimla dievča, ktoré obklopovala aura, prižmúrila oči, ale nebola schopná spoznať osobu, ktorá sa pod ňou skrývala. Netrvalo dlho a všimla si veľkej praskliny na jej hrudníku, z ktorej vytekalo nebezpečné množstvo aury. Pustila chlapca a vykročila k nej. Nemá to pod kontrolou... Zvažovala jej situáciu. Treba to zastaviť.

"Upokoj sa," hovorila kráľovná démonov, keď sa k nej približovala.

Tessa si jej prítomnosť uvedomovala, ale bála sa, že i jej ublíži, a tak ustúpila. "Nechoďte ku mne. Ja..ja vám nechcem ublížiť."

Natasha sa pobavene usmiala, ale ihneď zvážnela. "Ani ja tebe. Upokoj sa a všetko bude v poriadku. Ako sa voláš?"

"Som pokojná...ja...neviem ako..." Bola zmätená a vystrašená z vlastnej sily. "T-Tessa."

"Dobre, Tessa, upokoj sa. Pokúsim sa ti pomôcť. Volám sa Natasha," predstavila sa, "to, čo sa ti práve deje sa nedá odborne nazvať. Tvoja aura uniká z tela-" Skôr ako stihla dokončiť vetu, Tessa na ňu vydesene pozrela a aura okolo jej tela sa zväčšila. "Nie...neboj sa," upokojovala ju, "pokúsime sa to napraviť. Dýchaj a mysli na niečo príjemné," radila jej.

Príjemné? Ako mám myslieť na niečo príjemné v takejto situácii. Práve som zabila podivné stvorenie, zničila les a napadla nevinného chlapca. Spomínala. Niečo príjemné. Čo je príjemné? Ihneď zavrhla predstavu rodičov, ktorí jej strpčovali život. Príjemná bola predstava, že môže čarovať, ale to sa zvrtlo, keď prvýkrát zabila. Príjemné. Príjemná bola myšlienka, že som slobodná. Nový začiatok, nové ciele. Och, zvieratka. Áno, zvieratká nesmú chýbať. Zasmiala sa. Čo to? Ucítila na sebe niečí dotyk. Ani si nevšimla, že zavrela oči. Keď ich znovu otvorila, uvidela pred sebou tmavovlasú ženu. Dotýkala sa jej za hlavou a čosi nezrozumiteľné pri tom šepkala. Náhle pocítila slabosť, únavu a veľké vyčerpanie. Privrela viečka a niekoľkokrát zamrkala.

"Čo si jej urobila?" naklonil sa Noah, ktorý sa spamätal z nečakaného útoku.

"Uspala som ju. Naše plány sa menia. Bude sa ti páčiť mať doma na chvíľu kamarátku?" obrátila sa k nemu s prosbou v očiach. Noah prikývol a doširoka sa usmial, "tak mi ju pomôž naložiť."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Brunet. Brunet. | Web | 13. června 2014 v 19:13 | Reagovat

Sakra dobre píšeš. 8-O  Dobiehaš ma, neradím!!:-D
Len srandujem, pokračuj pokračuj :-P

2 Toddy Toddy | E-mail | Web | 14. června 2014 v 23:03 | Reagovat

[1]: O_O som rád, že sa to niekomu páči :) vďaka

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama